Som malé dievčatko, ktoré svet nevidí,
v čiernej machuli je celý ukrytý.
Hoci slnko žiari na oblohe jasnej,
môj svet je iný – tichý, no spoznávať ho je krásne.

V tmavom tichu sa môj svet skrýva,
no ja ho cítim, bo v dlaniach mojich ožíva.
Rukami čítam príbeh z bodiek utkaný,
z knihy, čo dostala som včera od mamy.

Dotykom vnímam každý kúsok sveta,
ticho vnímam zvuky, šepoty vetra.
V mojich rukách kvitne každý kvet,
každý deň v predstavách svojich modelujem svet.

Bez pohľadu na farby, tváre, domy,
občas cítim v srdci teplo, vône, stromy.
Dotykom rúk spoznávam všetko okolo,
je to môj svet! Hoci nevidím, som v ňom malou princeznou.

Som malé dievčatko, čo tmu rukami objíma,
no cítim, že svet má viac, než sa akokoľvek vníma.
Nevidím farby, no viem ich mená,
každá farba má svoje tvary, cudzie písmená.

Obloha je modrá, i všetko vodstvo sveta,
v prírode sa vyhrala farebná paleta.
Zelená vonia jak tráva na dvore,
po búrke sa ozýva búrlivé more.

Slnko je žlté a vždy ma ohreje,
na oplátku sa na neho vždy sladko usmejem.
Pohladí ma po tvári, pošteklí mi líce,
všetko viem prečítať, ako z učebnice.

S každou lekciou rastie vo mne sila,
aj keď nevidím, som stále milá.
Každý deň odhaľujem nový kúsok tmy,
hľadám, kde skončí, kde začínajú sny.

Prečo neviem, aká je modrá obloha krásna?
Ale prečo cítim jej vôňu, keď je tichá a jasná?
Prečo sa svet zdá byť pre mňa iný, vzdialený a neznámy?
Prečo vždy bojujem s veľkými otáznikmi?

Prečo nepoznám farby, ktoré sa predo mnou skrývajú?
Nájdem ich v srdci, kde všetky farby života dýchajú.
Snáď mi to raz všetko dá odpoveď jasnú,
prečo svetlo svieti a sviece hasnú.

Objavujem všetko, čo v tme sa skrýva,
svet je môj poklad, moja výzva, čo stále ožíva.
Nemusím vidieť, stačí, že viem,
že krásu v sebe skrývam a cítim ju všade, kam idem.